Nigel Mansell spomína na jedno zúrivé Williams a dva náročné Lotusy

Majster sveta z roku 1992 si vybral Williams FW11B ako svoj najoblúbenejší a vysvetlil, prečo Lotus 81B a 92 poškodili sebavedomie jazdca.

FW11B dodával výkon spolu s nebezpečenstvom

Mansell si vybral Williams FW11B ako auto, ktoré mal najradšej. V kvalifikačnej podobe spomínal na výkon okolo 1 500 konských síl. Tento údaj opisuje éru, keď turbomotory poskytovali obrovský krátkodobý výkon a jazdci museli zvládať auto, ktoré dokázalo prekonať dostupnú priľnavosť.

FW11B opísal aj ako stroj, ktorý akoby chcel jazdca vyhodiť z trate. Ten strach bol súčasťou príťažlivosti. Čisté kolo poskytlo okamžitý dôkaz, že jazdec zvládol niečo výnimočne náročné.

Menšia palivová nádrž zmenila balík Williamsu

V roku 1987 klesol palivový limit z 220 litrov na 195. Williams mohol použiť menšiu nádrž a nižší balík karosérie a zároveň pokračovať s turbomotorom Honda RA167E. Zmeny zavesenia podporili upravené auto, ale základná myšlienka zostala spojená s predchádzajúcim FW11.

Motor pracoval v rámci regulovaného limitu štyroch barov plniaceho tlaku a produkoval pozoruhodný kvalifikačný výkon. Ten výkon však auto neurobil ľahkým. Jazdec stále musel opatrne pracovať s plynom a pripraviť sa na rýchly nárast sily.

Lotus 92 vytvoril nesprávny druh prekvapenia

Mansellovi sa Lotus 92 nepáčil, najmä počas prvotných prác s aktívnym odpružením. Spomínal, že systém spôsoboval nehody, dokonca aj keď auto išlo v priamom smere. Pretekár nemôže naberať rýchlosť, keď sa platforma mení spôsobom, ktorý pôsobí nepredvídateľne.

Lotus 92 bol v roku 1983 dočasným riešením. Renault spočiatku nemohol poskytnúť dostatok turbo motorov, a tak Lotus potreboval ďalšie auto okolo motoru Cosworth DFV. Aktívny systém bol po dvoch pretekoch vyradený pre problémy s hmotnosťou a spoľahlivosťou.

Dlhý Lotus 81B sa odmietal otáčať

Ďalším autom na Mansellovom negatívnom zozname bol Lotus 81B z roku 1980. Mal rázvor o sedem palcov dlhší ako bežná verzia. Zmena mala pomôcť konceptu prízemnému efektu, no Mansell zistil, že sa auto neotáča dostatočne rýchlo.

Nechce sa zatáčať predná náprava robí každú zákrutu ťažkou. Pretekár čaká na otočenie dlhšie, používa viac riadenia a môže stratiť stopu ešte pred pridaním plynu. Experiment nebol len pomalší; znížil dôveru v základnú odozvu auta.

Láska a strach môžu existovať v tom istom pretekárskom aute

Mansellove voľby ukazujú, že samotná náročnosť nerobí auto zlé. FW11B bol nebezpečný a náročný, no jeho odozva dávala zmysel, keď ho dobre šoféroval. Lotusy boli ťažké, pretože ich správanie bránilo konzistentnému vzťahu medzi vstupom a výsledkom.

Tento rozdiel je kľúčový pre dôveru pretekára. Divoké auto môže byť odmeňujúce, keď sú jeho limity čitateľné. Nepredvídateľné auto zostáva nepríjemné aj pri nižšej rýchlosti, pretože pretekár nemôže dôverovať ďalšej reakcii.

Spomienky vysvetľujú viac než tabuľka výsledkov

Mansell neskôr vyhral majstrovstvá sveta s Williams FW14B, no za auto, ktoré miloval, si stále vybral FW11B. Osobné puto nie vždy nasleduje najúspešnejšiu sezónu. Zvuk, výkon a výzva jedného čistého kola môžu zanechať silnejšiu spomienku.

Jeho negatívne voľby tiež pochádzajú z raných rokov v Lótuse, nie z jedného jednoduchého výsledku pretekov. Výpoveď je koherentná: jeden Williams poskytoval extrémny výkon, ktorý sa dal pochopiť, zatiaľ čo dva dizajny Lotus odstránili dôveru potrebnú na útok.

Voľby pochádzajú z Mansellových vlastných spomienok, s technickým kontextom, ktorý poskytla Formula 1. Opisujú, ako autá cítil; nie je to rebríček založený len na víťazstvách, pole position alebo majstrovských bodoch.